Krv mojej krvi

23. září 2008 v 20:43 | Shuichi-chan |  gaijin music fanfictions
fandom: Tokio Hotel
pairing: Bill x Tom
summary: zmizol si, a nechal ma sameho... uniesli ma a nechali ta sameho...
warning: twincest, pisane na prianie pre Yuki
POV - Tom
Lezim na gauci, a snazim sa tvarit ze spim. Oci mam privrete, drzim ich otvorene len natolko, aby som dokazal sledovat okno, ktore je priamo oproti mne. Nedaleko odo mna ticho huci telka, pustena viac menej len ako kulisa, a na povzbudenie dojmu ze spim. Premyslam. Kedy pride tentokrat? Skor? Neskor? alebo znova na chlp presne? Malokedy sa mu stava zeby meskal. Risknem to, a na par sekund otvorim a potom pevne zavriem oci aby som uvolnil svaly. Od tolkeho zmurenia ma poriadne bolia viecka. Rychlo ich vsak zazmurim tak, ako som ich mal pred chvilou. Nechcem premeskat ten moment ked sa vyhupne na okennu rimsu a nehlucne vklzne do izby. Nesmie vsak vediet ze nespim. Keby to vedel, uz by neprisiel. Trocha sa zamrvim - od tolkeho lezania strnulo v jednej polohe ma boli svalstvo. Zrazu zacujem v korune gastanu, ktory je hned pri okne, jemny suchot, akoby od vetra. No nikde inde sa nepohne ani listok. Stuhnem a uvolnim sa len natolko aby som nenarusil dojem spanku. Oci upieram na okno...
POV - Bill
Sedim na jednom z hrubsich konarov velkeho gastanu, z ktoreho mam krasny priamy vyhlad do obyvacky v ktorej lezi. Uz na zaciatku som zistil ze ho odtialto mozem bezpecne pozorovat bez toho, aby si ma vsimol. Stale, tesne predtym nez mu vtrhnem oknom do izby tu chvilu sedim, a pozorujem ho. Parkrat sa mi stalo, ze som sa tak zapozeral, az som presvihol obvykly cas v ktorom som sa vzdy objavoval. A na tom jedinom som si zakladal. Na presnosti. A to iba u neho. Lebo on jediny nespi. Viem to, pretoze vzdy, ked ho tu takto pozorujem, mi neunikne kradme zmurenie na okno. Tvarou mi prebehne jemny usmev. Znova si lahol prilis skoro a teraz ho dlhe strnule lezanie vycerpava. No este par sekund nesmiem zasahovat... Nakoniec pride moj cas. Jemne zatrasiem konarom, aby som ho upozornil. Nechcem ho takto podrazit a prezradit, ze o jeho predstierani viem. Odrazim sa od konara a ladne pristanem na okennej rimse. Viem, ze sa vzdy diva. Viem, ze to na neho vzdy zaposobi. Viem, ze sa nemoze ubranit pohladu na mna. Tak ako kazdy kto ma vidi. Pomaly sa zosuchnem z okna na parketovu podlahu v miestnosti. Hoci je uz stara, podo mnou nikdy nezavrzga jedina doska. Som za to vdacny. Nic nenarusi zdanie dokonalosti tejto chvile. On, spiaci na gauci a ja, zakerne sa objavujuc vzdy len v jeho nevedomosti. Pomalym krokom prejdem izbou a zastanem pri pohovke, kde si klaknem na jedno koleno. Moja ruka uz automaticky jemne spocinie na jeho tvari. Dlhe, cierne nechty len jemne skriabu jeho bezchybnu plet, az sa zastavia na krku. Citim ako sa mu zrychluje tep, a viem, ze keby ma teraz niekto videl, zbadal by ako moje, obycajne tmavohnede oci dostavaju cerveny nadych...
POV - Tom
Stihla postava pristane na okne, a po chvili sa pomaly spusti na podlahu. Nechapem, ako je mozne, ze pod jeho nohami nikdy nezavrzga ani jedna doska. No som za to vdacny. Aspon nic nenarusi tuto chvilu. Pomaly sa ku mne priblizi, a ja viem co bude nasledovat. Klakne si ku gaucu, na ktorom lezim, a pomaly mi nechtami prejde po tvari az ku krku. Z toho dotyku mi naskakuju zimomriavky, co vsak nema moznost vidiet. Co vsak moze citit, moj tep sa pod jeho rukou zrychluje. Viem, ze ho to privadza do sialenstva. Tomu tepaniu na mojom krku nedokaze odolat. Po chvili uz citim jeho dych na svojom krku...
POV - Bill
Sklonim sa k jeho krku a chvilu len vdychujem tu vonu. Jeho rychly tep, teraz tak hlasny ako dunenie hradnych zvonov, mi huci v usiach, az je to na nevydrzanie. Uz dlhsie nemozem odolavat. Je mi jasne, ze vie, co mi sposobuje. Ze vie, ze sa pri nom dokazem udrzat na uzde len preto, aby som ho mohol okusit znova. Pootvorim usta a odhalim ostre ocne zuby. Privriem oci a s hlbokym nadychom zubami pretnem tu tenku kozu, pod ktorou prudi ta horuca krv. Krv, ktora je vlastne mojou. Krv, ktora na rozdiel od mojej nieje prekliata. Krv, ktora ma k sebe taha silnejsie nez krv kohokolvek na svete. Krv mojho dvojcata.
~flashback~
Zobudil som sa v hotelovej izbe, s neznesitelnou bolestou hlavy. Pomaly som si sadol, a drziac sa za ubolenu hlavu som sa snazil rozpomenut sa, co sa stalo. Pamatal som si koncert, vrieskajuci dav, a afterparty. Potom uz nic. 'Zaujimalo by ma, kto ma tak opil.' prebleslo mi myslou, ked som sa zviechal z postele na nohy. Vtom mi celym telom prebehla ostra bolest, zatocila sa mi hlava a ja som znova padol na matrac. Vylakalo ma to. Toto sa mi este nikdy nestalo. Chvilu som ostal lezat, a potom som si znova opatrne sadol. chcel som si ponatahovat krcne svaly, no len co som pohol hlavou doprava, zacitil som neznesitelnu bolest. Ruka mi automaticky vystrelila k bolestivemu miestu, a ja som si vydesene uvedomil, ze krvacam. Prislo mi zle. Uz od detstva sa mi co i len pri pomysleni na krv dvihal zaludok. Zrazu sa otvorili dvere. Presiel cez ne akysi muz, vysoky, neuveritelne stihly. Ked sa priblizoval k mojej posteli, jeho kroky boli necujne. Prisadol si na postel, a ja som sa mimovolne o nieco odtiahol. "Neboj sa." zazneli tiche slova. Nevedel som preco, no akoby s nimi zaposobil na moj nervovy system, pretoze odrazu som bol zvlastne pokojny. Uvolnil som stuhnute svaly a pozrel na neznameho. "Kto ste?" opytal som sa, hoci som neocakaval, ze mi to skutocne povie. "Edgar. Som tu, aby som ta zachranil." "Zachranil?" "Je mi to luto. Nemal som to nechat zajst az tak daleko. Keby som bol prisiel skor... Ale to je uz teraz jedno. Podstatne je, ze ak mi nedovolis spravit to, preco som tu, umries." "Coze?!" takmer som vykrikol. No zrejme to znelo dostatocne vydesene. "Co sa vlastne stalo? Kde som? A kde je Tom? Co ste zac?" chrlil som otazky jednu za druhou. "Stalo sa to, ze som spravil chybu. Nechal som hlad aby ma ovladol, a potom som ta nechal uhryznuteho prilis dlho. Tym som ti odobral moznost volby. Teraz je len jedna moznost, ak pravda, nechces umriet. K tvojim dalsim otazkam - si v hoteli Astoria. Je to na opacnom konci mesta ako hotel, v ktorom je tvoj brat. A co som zac? no, myslim, ze uz ti to aj pomaly doslo." dokoncil, a spytavo na mna pozrel. Mal pravdu. Doslo. A poriadne ma to vydesilo. Nechcel som tomu verit. Ved nezijem v nijakom fantasy filme! Od mala sa mi hnusila krv a teraz ma byt zdrojom mojho prezitia? Svet sa zblaznil... peklo zmrzlo a ja som si nestihol rezervovat korcule. Dlho som pozeral len tak niekam do blba, a uvazoval. Ked sa moj pohlad vratil k Edgarovi, uvedomil som si, ze na mna cely cas upieral tmavomodre oci. Pochopil som. Umierat sa mi nechcelo. Uprene som sa na Edgara zadival, a prikyvol som. Od tej chvile som sa skryval. Nikto nevedel, co so mnou je. Sledoval som, ako po mne patraju, ako sa Tom takmer nervovo zrutil. Ako sa Tokio Hotel rozpadlo. Bolo mi to luto. No nemohol som dovolit aby ma Tom takto videl. Nechcel som, aby vedel, co sa zo mna stalo. No raz som to nevydrzal. Musel som sa na neho ist pozriet. A vtedy som to prvykrat spravil. Od tej chvile som za nim chodil stale castejsie, az nakoniec nebola nic, keby som neprisiel. Po case som spozoroval, ze o tom vie. Ze nespi, hoci to tak vyzeralo. A ze mu zrejme neprekaza co som. No aj tak som sa mu nedokazal ukazat. Stacilo mi aj to zdanie dokonalosti. Zdanie, ze je vsetko v poriadku.
~end of flashback~
POV Tom
V jednej chvili cele jeho telo akoby stuhlo. Citim len jeho pravidelny dych, ako do seba nasava vonu mojho krku. A v dalsej chvili uz jeho zuby prenikaju do tepny, aby mohol prijat to, co mu ochotne davam. Moju krv. Krv, ktora je vlastne jeho vlastna. Krv jeho dvojcata.
~flashback~
Ked sme po koncerte odchadzali na afterparty, na chvilu som zahliadol zvlastnu postavu, ako sa krci pri rohu budovy. Nevenoval som jej prilisnu pozornost, a o chvilu som ju uz pustil z hlavy. S chalanmi sme dosli do blizkeho baru, a roztocili to s vybranymi fanusickami a fanusikmi, ktori boli ochotni vysolit tazke prachy za VIP vstupenku. V jednej chvili sa Bill vytratil s tym, ze sa ide nadychat. Nevenoval som mu pozornost, nikdy totiz dlho nevydrzal na takom mieste. Vzdy sa chodil "nadychavat". Tancoval som s niekolkymi dievcatami, no potom mi doslo, ze je prec uz nejako dlho. Spytal som sa chalanov, no ani jeden ho nevidel. Okamzite sme ho zacali hladat. No po Billovi akoby sa zem zlahla. Volali sme policiu. Detektivov. Kazdeho, kto mohol pomoct. Nikto ho vsak nevedel najst. Nezvladal som to. Jedine, co ma drzalo nad vodou, bolo skladanie muziky. Utvrdzoval som sa v tom, ze Bill sa vrati. Ze sa vrati, a ku vsetkemu napise texty. Texty, v ktorych vsetko vysvetli. Nestalo sa. Rodicia postupne stratili nadej. Mama odisla do ameriky, aby zabudla. Otec si nasiel inu zenu. Skupina sa rozpadla, chalani sa dali svojou vlastnou cestou, a ja som ostal sam, v nasom starom dome, spominajuc na Billa. Nechcelo sa mi verit, zeby sam odisiel. A takisto som nechcel verit, ze sa mu nieco stalo. Postupne som sa vsak zacal zmierovat s tym, ze uz svojho brata nikdy neuvidim. A vtedy sa vratil. Chodil ku mne kazdy vecer. Nedal som mu najavo, ze o tom viem. Ani to, ze mi je jedno cim sa stal. Tvaril som sa, akoby nic. Nechcel som, aby znova zmizol. A tak som sa uspokojil s tymi kratkymi nocnymi chvilami, ked som ho mal blizko.
~end of flashback~
POV Bill
Tomova horuca krv sa mi rozlieva v ustach, a ja viem, ze uz mi to nestaci. Chcm viac, viac nez len krv, viac nez len kratke chvile po nociach. Viem, je to nemoralne, nespravne. Je to zakazane. A prave ta prichut zakazaneho ovocia ma opravnuje tuzit po vlastnom bratovi. Tentokrat sa zarazim este skor ako obycajne. Zotrvavam nehybne, s hlavou na jeho pleci a cakam, co spravi. Ked mi rukou prvykrat prejde po chrbte, zamrazi ma, a hned na to sa mi davno mrtve srdce rozochveje.
POV Tom
Citim, ako moja krv prudi do jeho ust, ked to zrazu utne. Dokonca skor ako obvykle. No tentokrat ostava a neuteka ako inokedy. Zrazu mnou prebehne zachvenie. Akoby... akoby sa vracali tie casy ked sme s Billom vedeli, na co ten druhy mysli. Ked sme presne vycitili co ten druhy chce. A ja presne viem, co chce. A zvlastne je, ze to chcem aj ja. Ruku, ktora mi visela z gauca som trocha dvihnem, cize mu dotiahnem na chrbat. Ten jemny dotyk sposobi, ze sa cely napne. A ja po prvykrat, odkedy zacali tieto nocne navstevy, otvorim oci.
POV Bill
Nase oci sa stretnu, a ja citim, ze mi oci zaplnuju slzy. Je to uz prilis davno, co sme sa takto pozerali naposledy. A v tom privale emocii urobim jedinu moznu vec. Moje pery, este stale vlhke od jeho krvi sa spoja s jeho, a nase jazyky sa prepletu. Po tvari mi tecu slzy, a ja neviem, ci su moje alebo jeho. V tejto chvili mi je to vsak jedno. Teraz myslim jedine na to, co chcem spravit. A to, ze chcem byt bratovi tak blizko, ako este nikdy. Citim, ze to chce tiez, ked mu trasucimi sa rukami vyzliekam privelke tricko. Citim, ze to chce tiez, ked mu rozopinam pracku opaska. Viem, ze to chce tiez, ked zacne on vyzliekat mna. Citim, ze to chceme obaja, ze obaja tuzime po tom, byt spolu, Ze obaja chceme porusit vsetky pravidla. Ze obaja tuzime po tom druhom.
POV Tom
Ked vyzliekam svojho brata, na moment ma prepadne myslienka na nemoralnost tohto vsetkeho. No na pocudovanie mi je to uplne jedno. Zaujima ma totiz len Bill, a to, ze chcem, aby bol moj. Len moj, a nikoho ineho. Myslim na to ked mu vyzliekam priliehave cierne nohavice, myslim na to ked ho pokladam na chrbat na gauc, myslim na to ked ho pripravujem. Chcem, aby bol moj. Aby mi patril. A odteraz to tak bude. Ked prvykrat vniknem do svojho brata, premkne ma pocit vitaztva. Akoby som cele tie roky cakal len na tento moment. Nechapem to. No nejako to ani nechcem chapat. Staci mi, ze som s nim. S Billom. S mojim bratom. S mojou laskou. "Moj" zasepkam mu do ucha, ked sa mu potom udychane zlozim na hrudi. "Tvoj" zaznie mi v odpoved. Tvarou mi prebehne usmev, a to je to posledne, coho som schopny. Potom ma premoze unava, a ja spadnem mimo reality.
POV Bill
Pozorujem tvoju spiacu tvar. Je taka pokojna... rovnaka ako kedysi. A predsa je na nej nieco ine. Nieco zvlastne, co nedokazem identifikovat. Pozeral by som sa na teba este dlho. Bol by som schopny tak zostat donekonecna, no moje zmysly vycvicene proti slnku hlasia poplach. Opatrne sa vykrutim z tvojho objatia, a v rychlosti na seba nahadzem oblecenie. Potom sa zhacim. Pozriem na tenky cierny naramok z malinkych ciernych koralok, ktory mam na ruke. Kupil som si ho raz v Parizi, ked sme tam mali koncert. Neviem ci si to pamatas. Trvalo mi len par sekund rozopnut ho, a polozit na konferencny stolik pri pohovke. Venujem ti posledny pohlad, a rychlo zmiznem oknom pred prichadzajucimi slnecnymi lucmi.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Yuki-aKi_XD Yuki-aKi_XD | Web | 23. září 2008 v 20:53 | Reagovat

aww moja kwasne xD sak som ti us vravela ze sa mi to lobi xDDD ale aj tak xDDD aishiteruuuu baka xDDD

2 Polly Polly | Web | 24. září 2008 v 12:12 | Reagovat

ty male uchylque... xDD

Super bolo, dobre sa citalo, pacilo sa...

aaaale...mozem byt uprimna? - nie je skoda spravit z toho fanFic? podla mna to ma na jednu skvelu poviedku, ktorej by bezmennost postav pridala este viac tajomnosti...

ale to vlastne nie je vycitka, lebo sa mi fakt fakt lubilo...:)

3 Shuichi Shuichi | 24. září 2008 v 17:01 | Reagovat

no vies boo to pisane pre Yukicu na zelanie tak jej tam nevyneham mena snad:D

4 Polly Polly | Web | 24. září 2008 v 18:31 | Reagovat

aha... tak som nic nepovedala. :)))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.