There's no other choice // D'espairsRay

14. července 2008 v 12:01 | Shuichi-chan |  japanese music fanfictions
summary: ked laska boli...
pairing: skust si tam zo zaciatku dosadzovat a na konci uvidite ci ste trafili ~_^
warning: veeeeelmi depresivne
Siel som po ulici, z kazdej strany na mna ako prazdne oci pozerali okna tehlovych domov. Dazdove kvapky sa s pleskotom rozbijali o mokry chodnik a moj kabat, a rozmazavali pohlad cez tmave okuliare. Mal som ich len preto, aby som zamaskoval modrinu, pozvolna sa vyfarbujucu okolo laveho oka. Zacervenany, a mierne natrhnuty kutik ust ma palil, no vonku, kde sa don opieral ladovy vietor to bolo lepsie. Vzdy som sa snazil modriny a krvave sramy ludom nejako vysvetlit. No aj tak sa mi nepodarilo az tak uplne skryt vsetky stopy, ktore si na mna zakazdym nechal. Uz niekolko tyzdnov sa sirili famy. Nevyjadroval som sa k nim. Nechcel som, aby to niekto zistil. Nie, neslo mi o teba. Pokojne by som celemu svetu vykrical, co si za zviera. No znova sa sem vludilo to prekliate slovicko. Ale. A nie len jedno prekliate ale. Bolo ich hned niekolko.
ALE nechcel som, aby niekto zistil, aky som slaby.
ALE nechcel som, aby ktokolvek vedel, ze som sa ti celu tu dobu podlizoval a snazil zavdacit.
ALE nechcel som citit tie pohlady plne lutosti a sucitu.
ALE stale som ta, cez to vsetko miloval. A vedel som, ze ty milujes mna.
Spod okuliarov stiekla horuca slza a zmiesala sa s ladovym novembrovym dazdom. Aspon na nieco bol dobry. Skryval vsetok ludsky smutok.
Tvoje auto vedla mna prudko zastalo, pneumatikami rozstrekujuc niekolko milimetrov vody, ktore nemali kam z cesty odtiect. Dvere na strane spolujazdca sa otvorili, a ked som pozrel dnu, videl som ta sediet za volantom a strnulo pozerat pred seba. Nepytalsom sa, ako si ma nasiel. Nepovedal by si mi to. Vzdychol som si, a bez slova nastupil.
"Daj si ich dole." Prehovoril si po chvili tym ladovym hlasom, ktory som tak nenavidel. Moje ruky automaticky vyleteli k okuliarom. Jednu z nich si vsak prekvapivo rychlo stihol zastavit, a zovriet ju vo svojej. Az ked som citil jej teplo, uvedomil som, si, aka je ta moja skrehnuta, a ze neviem potlacit triasku. Este chvilu si ma drzal, a potom si ma v zlomku sekundy prudko pustil, akoby si sa popalil. Ruku, ktora pred chvilou zvierala moju, si natiahol k palubnej doske, a o chvilu sa autom rozlahlo teplo z kurenia, a vzapati aj Klahove "Stay in the rain" z radia. 'Ake prihodne' napadlo ma, a ja som sa nad svojimi myslienkami mussel trpko pousmiat. 'Sedim v aute vedla cloveka, ktory ma uz tri roky tyra, a rozmyslam nad nejakou sprostou pesnickou. Lepsie uz som dopadnut nemohol.' pomyslel som si, a nevedel som, ci sa mam zo seba smiat, ci plakat. A ty si tam len sedel, oci uprete na cestu, a nepovedal si ani slovo. Vedelsom, ze dobre vies, co sa mi prehana hlavou. A vedelsom aj, ze niekedy, naozaj len obcas,tu lutost nad svojim konanim myslis vazne. Ze ta vtedy boli srdce, a ze nenavidis sameho seba. Ze vtedy ti nestaci, aby som ti povedal 'v poriadku'. Vedel som aj to, ze takuto utost citis aj teraz. Vedelsom, ze tie momenty sa zbieraju, ze sa ti ich nikdy nepodarilo uplne dostat z hlavy. Ze z casu na cas ta pocit viny prepadne prilis silno na to, aby si sa dokazal tvarit neutralne. Viem to, pretoze ten jediny raz, ked som chcel v noci ujst, som ta pocul. A vtedy sa zrodilo to najpodstatnejsie ALE. Nedokazem ta prestat milovat, najma ked viem, co citis. Ked si mi tak nedobrovolne otvoril svoje srdce, pochopil som, ze aj keby si mi ublizil akokolvek tvrdo, nedokazem od teba len tak odist.
Jemny dotyk na lici ma vratil do reality. Uvedomil som si, ze stojime na parkovisku pred panelakom, v ktorom sme spolu byvali. Aj to, ze mi tecu slzy. A aj tvoju ruku, ktora ich zotierala.
Ten den som este dlho rozmyslal. Uvedomil som si, ze takto trpime obaja. A ty a ja budeme trpiet aj keby som sa rozhodol odist. Pochopil som, ue je len jedna moznost.
"Tsukasa? Pod, chcem ti nieco ukazat." zavolal som na teba od dveri, ked som mal v hlave kompletny plan. Chcel som ho uskutocnit hned, nez stratim odhodlanie. Prisiel si. Vedel som, ze teraz mam najvacsiu sancu. Teraz, kym lutujes.
"Co take?"
"Pod, a uvidis." usmial som sa, aby som zakrl vlastnu nervozitu. Nechal si sa so mnou odviest az k vytahu, ktorym sme vysli na najvyssie poschodie, odkial to uz bol len kratky rebrik na strechu.
"Zero?" pozrel si na mna spytavo, ked sme spolu stali na streche, a chladny vietor sa nam opieral do tvari. Ja som presiel az ku okraju strechy, a postavil sa na nizky murik, ktorym bola cela strecha obohnana. Otocil som sa k tebe, a naznacoval ti, aby si prisiel ku mne. Spravil si to, no stale si sa tvaril nechapavo. Prinutil som ta vyliezt ku mne na murik. Vtedy sa ti v ociach prvykrat objavil strach.
"Pozri..." ukazal som rukou na nocne Tokio, rozprestierajuce sa pod nami. Vtedy som ta objal, a pevne som sa k tebe pritisol.
"Milujem ta, Tsukasa." zasepkal som, a pocul som, ako si sa prudko nadychol. Citim som, ze si ma pevne objal, a vtedy som zdvihol hlavu, aby som ti pozrel do oci.
"Milujem ta." zasepkal som znova. Tvoje oci vyzerali v tej tme neprirodzene ziarive. Sklonil si sa, a par milimetrov od mojej tvare si sa zastavil.
"Milujem ta, Zero." zasepkal si, a zrusil tu kratku vzdialenost medzi nami. Bozkaval si ma tak, akoby si vedel, co chcem spravit. Mozno si to aj vedel. Mozno bol moj plan az prilis priehladny.
"Nejde to inak." zasepkal som, s pohladom upretym na tvoju hrud.
"Ja viem." zaznela prekvapiva odpoved. Moj pohlad vystrelil hore, aby sa stretol s tvojim, v ktorom sa zracilo pochopenie, smutok, laska, lutost...
"Odpust mi to." zasepkal si, s pohladom stale upretym do mojich oci. Na tvari sa mi rozlial usmev.
"Odpustene."
Usmial si sa, a znova si ma pevne objal.
"Milujem ta, Tsukasa."
"Milujem ta, Zero."
Boli to nase posledne slova. Obaja sme si to chceli takto zapamatat. Uprene som sa ti zadival do oci a ty si moj pohlad opatoval. Takto sme zotrvavali niekolko minut. Potomsi sa sklonil, a nase pery sa znovu spojili, tentokrat naposledy. Nase jazyky sa stretli vo vasnivom tanci posledneho bozku. Vedomie, ze uz nikdy neucitim tvoje pery na svojich, ze uz ma nikdy neobijmes, mi vohnalo do oci slzy. Na chvilu som ich otvoril, a moj pohlad sa stretol s tvojim. Tvoje oci boli plne slz. Radsej si ich pevne zavrel, a ja som spravil to iste. Tvoje objatie este zosilnelo, moje prsty zovreli tvoje tricko. Vtedy sme sa ako na povel obaja nakloniki, a v dalsom okamihu stratili pevnu podu pod nohami. V tej chvili akoby niekto vypol zvuk. Vsetok ruch nocneho mesta sa akoby vyparil. Uz nebolo nic, len ty a ja. Pevne sa objimajuc, oci zavrete. V niektorom okamihu sa nas posledny bozk skoncil. Akosi som sa ti vtedy este dokazal pozriet do tvare. Z oci, ktore si upieral do mojich, ti tiekli slzy, rovnako ako mne. Znova som zavrel oci, a vedel som, ze spravis to iste. Pevne som sa k tebe pritisol, nase objatie este zosilnelo, hoci som si myslel, ze uz to nieje mozne. Posledny krat som sa zhlboka nadychol, a citil pritom vonu tvojho tela, zmiesanu s parfumom. Usmial som sa. Naposledy. A vedel som, ze ty sa usmievas tiez.
Ani na sekundu som nic nelutoval. A vedel som, ze ani ty. Do posledneho zlomku sekundy som mal v hlave len a jedine teba. No ani som nepomyslel na bolest, ktoru si mi tolkokrat sposobil. Myslel som len na lasku, ktoru sme obaja citili, a ktora akoby nas teraz celych naplnala. Este posledny krat som pod pevne zavretymi vieckami videl tvoju tvar.
A potom...
Potom uz nebolo nic. Len prazdne ticho.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Polly Polly | Web | 16. července 2008 v 13:09 | Reagovat

;(( mal ho kopnut do zadku a odist!!!

ale k spracovaniu nemam vyhrady xDD ...

ale ;(( skoda..... je to tragicke..

2 Shuichi-chan Shuichi-chan | 16. července 2008 v 15:04 | Reagovat

no ved... ja viem:D je to napisane vo warningu:D a nemohol take daco spravit. ako sam povedal (ten v mojej hlave povedal:D ) - miloval ho. takze by len obaja trpeli

3 Shuichi-chan Shuichi-chan | 17. července 2008 v 15:10 | Reagovat

inac neposolila si si teda tie francuzske zemiaky ci co si to jedla?:D

4 Polly Polly | Web | 17. července 2008 v 15:23 | Reagovat

:) neposolila... skor ma hnevali, ako dojimali... asi ;( neviem mno... skor ma nahnevali tie reakcie... asi som to prezivala z ineho pohladu..

5 Shuichi-chan Shuichi-chan | 17. července 2008 v 22:04 | Reagovat

boze chudak zero nikto sa do neho nevie vcitit:D ale v blizkej dobe(ked napisem tych poslednych par kapitol(presne cislo nepoviem:D ) WSID) chystam kapitolovu FF o D'Ray a tam bude estelen Tsukasa taaaak opiiisanyyyy... presne tak ako ja ho vidim:D cize tes sa na tajomneho, nepreniknutelneho etc etc pana dokonaleho alias Tsukasu:D

6 Polly Polly | Web | 18. července 2008 v 21:38 | Reagovat

No tak uz pis, smariajezisbozeabelkain!!

ja som sa uspesne zahryzla do MPD 3....teda, pise sa mi plynulo ale mam nervy...Marcus mi zmenil charakter ;// ... ani neviem, preco..... tusim rebeluje, ci co...neposlucha ma pero...

7 Shuichi-chan Shuichi-chan | 18. července 2008 v 22:06 | Reagovat

moja draha ja sa bojim co bude ked bum pisat tu vec o despe:D ze co vznikne z tsukasu:D

8 kitsui kitsune ni kaze kitsui kitsune ni kaze | Web | 19. července 2008 v 12:08 | Reagovat

Povedome,povedome ... kdy lide se maji radi tak,ze si vzajemne ublizuji - jeden tim,ze si necha ublizovat,druhy tim,ze primo ublizuje ... Odlouceni?Nejde,trpeli by opet,znovu a znovu,uz kazdy sam,bez sebe ... tak tohle se vazne zda byt jako nelpsi vychodisko ...

Smekam ...a dekuji :)

9 Shuichi-chan Shuichi-chan | 19. července 2008 v 20:38 | Reagovat

ja dakujem:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.