Chapter 13.: I still love you

12. července 2008 v 21:07 | Shuichi-chan |  What should I do...
ospravedlnujem sa za dlhu necinnost. mala som na to dovody... za prve skola a potom nebola inspiracia a potom som pisala daco ine a tak dalej a tak dalej.
no aeste som chcela - pomaly sa asi blizime do finisa. a chcem sa vopred ospravedlnit - ja nedokazem pisat stastne konce. keby som chcela pisat happyend, bolo by to este na velmi dlho a vyhliadka stastneho konca v tomto pribehu ma desi. proste... neskonci to vyslovene nezvratne zle... budu tam... takpovediac... zadne dvierka. ale happyend to nebude. sorry... nejde to.
"Tu by sme sa o tom baviť nemali." dostal zo seba Jonathan po chvíli ticha. Vykročil smerom von z parku a Kenneth s Beou ho nasledovali.
Vo svojej izbe sa Jonathan trocha upokojil, a sadol si na otáčavú stoličku, zatiaľ čo Kenneth sedel na koberci pred posteľou. Na tej sedela zasa Bea, a nervózne si prezerala ruky. Vedela, že začať musí ona.
"Začalo to, keď som chodila s Martinovým bratom Joshom." Ozvala sa napokon, čo spôsobilo, že sa Kenneth prudko otočil.
"Ja... milovala som ho. Vážne. A on bol... úžasný. Teda, zo začiatku. No potom... potom začal byť... násilnícky. Bola som hlúpa. Myslela som, že má zlé obdobie. A potom..." Bea sa rozvzlykala. Jonathan sa to rozhodol vziať do vlastných rúk.
"Znásilnil ju." Povedal pevne, a tým pritiahol Kennethovu pozornosť na seba. "Ibaže sa mu to nepodarilo dotiahnuť úplne do konca. Ja-"
"Nie, prosím! Josh prestaň! Prosím!" ozývali sa spoza zavretých spálňových dverí dievčenské výkriky. Trinásťročný chlapec stojaci pred nimi do nich búchal päsťami a po tvári mu stekali slzy.
"Bea! Bea!"
Jeho výkriky, volanie sestrinho mena sa miesilo s jej krikom vychádzajúcim zo spálne. Polícia, ktorú volal, ešte nedorazila. Už to dlhšie nevedel vydržať. Kým by prišli, bolo by neskoro. Zbehol dole do obývačky, a tam, na stene, v sklenenej vitríne, ležal otcov revolver. Aby naň dosiahol, musel vyliezť na skrinku pod ním, no po pár minútach už ho mal v ruke, aj s krabičkou nábojov. Dobre vedel, ako s ním zaobchádzať. Otec ho to, aj napriek maminým protestom, naučil. Nabil ho, odhodlaný v prípade potreby vystrieľať všetkých šesť nábojov. O chvíľu stál spať pri spálňových dverách. Vedel, že prvý náboj stratí tu. Namieril, a tá časť dverí, v ktorej bol zámok sa pod tlakom náboja vystreleného príliš zblízka doslova odtrhla od zbytku. Vtedy zvuky z izby trocha ustali. Ruky, v ktorých pevne zvieral zbraň, držal stále vystreté pred sebou. Nohou popostrčil dvere, a tie sa odchýlili akurát dosť na to, aby ukázali vydeseného Josha ako sedí na posteli obkročmo nad Beou.
"Josh, nechaj moju sestru na pokoji." prehovoril Jonathan tichým, detským hlasom, v ktorom ešte doznieval plač. Josh, keď videl, kto na neho mieri, uškrnul sa, a vrátil sa k pôvodnej činnosti. 'No hej, odstrelil dvere, a čo. Nebude mať odvahu streliť do človeka.'
No Josh sa mýlil. Len čo od Jonathana odvrátil tvár na ktorej stále žiaril úškrn, padol prvý výstrel. Josh sa ešte stihol vydesene a prekvapene otočiť, keď Jonathan znova strelil. A vystrelil ešte trikrát. Na takú krátku vzdialenosť neminul ani raz. Josh sa zrútil z postele na zem. A spolu s ním klesol na zem aj Jonathan. Bea bola príliš v šoku na to, aby niečo spravila. A vtedy sa vonku ozvali policajné sirény.
"Zabil som ho." Dostal zo seba Jonathan trasúcim sa hlasom, keď sa vytrhol z víru spomienok. Po krátkom zaváhaní zachytil Kennethov pohľad. Hľadal v nich čokoľvek, no to čo našiel určite nie. Z Kennethových očí na neho hľadelo pochopenie, dojatie...
"Zavreli ma... na dva roky... na psychiatriu. Povedalo sa, že som konal v afekte, plus mal som len trinásť, bol som dieťa a on mi pred očami znásilňoval sestru. Vyviazol som príliš ľahko. A Martin... ten asi nikdy neprestane túžiť po pomste. Zabil som mu brata a veselo si behám po svete... nikdy nebude schopný akceptovať fakt, že jeho brat si za to mohol sám." Jonathan sa odmlčal, a Kenneth vedel, že z neho viac nedostane. Natiahol sa, a polo žil svoju ruku na Jonathanovu, ktorá voľne spočívala na operadle stoličky. Bea sa po krátkom váhaní vyparila, oni osameli.
Dlho po tom, čo to mu to povedal, sa Jonathan bál, či ho Kenneth neopustí. Nemal by mu to za zlé. Veď kto by sa chcel stýkať s vrahom. No ničoho takého sa nedočkal. Kenneth túto tému akoby zakopal, a nikdy sa k nej nevracal. Jonathan nevedel či mu byť vďačný, alebo to sám načať, aby sa ho opýtal, čo to má znamenať. Nechápal, ako je možné, že sa proste nezobral, a nevypadol z jeho života. No z Kennethových očí sršala taká čistá dôvera, že sa tým po nejakom čase prestal zaoberať. No nikdy ho neprestalo udivovať, ako môže mať niekto také dôverčivé srdce.
Zbytok prázdnin bol ako v nejakej idylke. Kenneth nocoval takmer každú noc u Jonathana, pravidelne spolu zaspávali pri telke, posteľ dostávala pravidelne zabrať. Kenneth sa totiž po počiatočnej ostýchavosti dosť odviazal, až to jeho samého prekvapovalo. Bea sa po mesiaci vrátila k starým rodičom, a prázdniny sa pomaly chýlili ku koncu.
A potom... potom prišiel úder.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Polly Polly | Web | 13. července 2008 v 17:14 | Reagovat

nebude to happy-end?????!!o.O

kuuurnik!!!!

tak chcem aspon alterntivny koniec, lebo inak, ked zajtra rano vylezie Marcus z baraku, tak ho preflakne kamion!!!!!

2 Shuichi-chan Shuichi-chan | 13. července 2008 v 20:19 | Reagovat

dobre dobre alternativny bude mozno spravim druhu verziu poslednej kapitoly specos pre teba:D sa uvidi:D

3 Polly Polly | Web | 13. července 2008 v 21:07 | Reagovat

POZOR!! Marcus je uz jednou nohou na ulici.....

4 Shuichi-chan Shuichi-chan | 13. července 2008 v 21:16 | Reagovat

ticho tam. ty si znicila troya:D

a dneska radsej nic nepisem mam taku dojebanu naladu zeby to dopadlo velmi zle

5 wevuš wevuš | 18. července 2008 v 16:05 | Reagovat

jaky uuuder ?? :-/

polly: ide byt pokracowanje ? :D keedy ?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.