Eyes of the love and truth // Malice Mizer // for Shinju-chan

17. března 2008 v 21:51 | Shuichi-chan |  japanese music fanfictions
tak toto je tak povediac "na zelanie" pre Shinju-chan ^_~
ako neberte to tak ze mi tu vypisete ake Ffka chcete hej to nie:D len proste... spytala sa ci nenapisem a ja som akurat mala naladu tak som napisala:D sice mi to trvalo nehorazne dlho ale tak... nakoniec som to spisala.. nejak... a je to tu. upozornujem ze ten koniec je zas priserny... ako vzdy... ale tak co uz:D tak dufam ze sa vam to bude pacit, a hlavne tebe Shinju:)
summary: ked jedna chyba vyvola vlnu dalsich...
pairing: Kouji x Klaha
warning: neviem... snad ze... no uvidite sami na konci:D je to zvrzaneeee

Ciernovlasy muz sedel v tmavej izbe a pozoroval pasy striebristeho mesacneho svetla, ktore kreslil mesiac na stenach. Na stenach, ktore este pred nedavnom zili mnozstvom fotiek. Tie vsak teraz vsetky do jednej lezali len tak ledabolo pohadzane v jednej velkej lepenkovej krabici uprostred izby, rovnako ako vsetko, co nieslo akukolvek spomienku. Fotky, listy, sperky... vsetko. To vsetko lezalo bez ladu a skladu v krabici, a vedla nej sedel na zemi muz, rukami si objimal kolena, o ktore mal oprete celo, co sposobovalo, ze vyzeral, akoby sa chcel skryt sam do seba. A mozno aj chcel... skryt sa pred svetom, ktory mu zanechal uz tolko jaziev na dusi. Bolo ich az prilis vela. Dokonca aj na neho.
Vsatl. Presiel k oknu a prudko ho otvoril. Na chvilu sa vyklonil, a pozeral na hlbku pod sebou. Potom vyliezol na siroky parapet, a sadol si nan. Zo zadneho vrecka dzinsov vytiahol krabicku cigariet. Chvilu na ne pozeral. Bola to jeho oblubena znacka. Po chvili vahania natiahol ruku s krabickou nad prazdny priestor, a pustil krabicku do tmy. Zostal tam vsak sediet, a pozoroval obzor. Ani si neuvedomil ako dlho tam sedel, kym ho nezalialo cervenkaste svetlo svitania. Prizmuril oci a zaliezol dovnutra. Pozrel na krabicu leziacu na lazke. Potom k nej prisiel a nohou ju dotlacil pod postel. Chcel sa jej zbavit. No mala pre neho az prilis velku cenu. Az prilis velka cast jeho zivota bola uzavreta medzi tymi siestimi papierovymi stenami. Tejto jazvy sa len tak nezvavi. Vedel to. No rozhool sa o to aspon pokusit. Spustil plachtu z postele az na zem. Vysiel z izby a predtym, nez zavrel dvere, sa do nej este raz pozrel. Postel len s plachtou siahajucou az na zem, stol, stolicka, styri prazdne steny. Povzdychol si, a zavrel dvere. V zamke zarachotil kluc.
* * * * *
Klaha za burlivych ovacii zisiel z podia. Cez mokre vlasy si presiel rukou, spotene tricko sa mu lepilo na hrud. Usmieval sa na vsetky strany. Vsetci ho potlapkavali po chrbte, a blahozelali mu. Zostaval uz len encore. Zasiel sa pred nim prezliect do satne. Ked znova v dobrej nalade vysiel na podieum, zmocnil sa ho zvlastny pocit. Rozhodol sa ho ignorovat, a stale s usmevom sa pozeral po fanusikoch. A vtedy ho zazrel. Jeho srdce sa na okamih zastavilo. V tej chvili bol vdacny za svoje sebaovladanie. Vedel, ze je to on. Tie oci by spoznal hocikedy. Tolkokrat sa do nich pozeral...
Ako v polosne odspieval posledne tri piesne a zisiel do zakulisia. V satni sa hodil na stolicku a pozeral do steny.
Preco? Ozyvalo sa mu v hlave takmer zufalo. Preco po tolkych rokoch...? Preco sa vratil?
Bolo toho na neho prilis. Jedina slza opustila ukryt pod vieckami. Prva a zaroven posledna. Aspon to si vtedy myslel.
Uz pred piatimi rokmi si zakazal plakat. Razne vsatl a zacal vsetky veci hadzat ho velkeho kufra. O chvilu mali pokracovat v ceste, takze nemalo zmysel rozrusovat sa nad tym, ze ho videl v jednom meste. Teraz odide a znova bude vsetko prec.
Keby len bol vtedy vedel, ako sa myli, radsej by zostal... a hladal by vysvetlenia.
Tie oci...
Prudko sa posadil. Tie oci... prenasledovali ho aj v snoch. Plne smutku a zufalstva.
Citil ze matrac pod nim sa chveje. Takze su este na ceste. Znova polozil hlavu na vankus, no nech sa snazil akokolvek, spanok neprichadzal. Stale videl tie oci...
Nakoniec sa mu nejako podarilo zadriemat.
Lezal na posteli, a pozoroval mesacne svetla na stenach. Kouji leziaci vedla neho ho jednou rukou majetnicky drzal okolo pasa, a jeho pokojny dych ho steklil na krku. Takto s nim mal pocit, ze je vsetko v poriadku. No rozumovo vedel, ze nieje.
Uz to dlhsie nevladal dusit v sebe. Jemne zo seba striasol Koujiho ruku, a potom, co na neho naposledy pozrel so zranenou, nehynucou laskouv ociach, nim pridko zatriasol.
"Ko-chan" jeho hlas, ktory by sa dal sotva nazvat sepotom, sa ozyval v tmavej izbe. Kouji chvilu nereagoval, no po dalsom zatraseno ospalo rozlepil oci.
"Nani, nani?"
Klaha, sediaci na posteli vedla neho sa na neho zadival a potom odvratil zrak. Koujiho to prekvapilo.
"Co sa deje?" spytal sa, a polozil ruku Klahovi na plece. Ten ju vsak striasol, a postavil sa. Potom, co presiel k oknu sa k nemu znova obratil.
"Co sa deje? Nemyslis, ze to by si mal povedat ty mne?"
Kouji sa na neho prekvapene zahladel. Nechapal o com hovori, hocu pomaly mu zacinalo svitat.
"Nepozeraj na mna, akoby si nevedel o com hovorim!" Klaha odrazu zvysil hlas.
"Kym sme sami, si uzasny. Nezny, laskavy, pozorny... Ale akonahle sme niekde medzi ludmi, spravas sa, akoby sme sa takmer nepoznali. A v posledom case si ochladol aj v sukromi... Co sa s tebou deje?!" posledne slova len vydychol. Kouji na neho len hladel, neschoplny slova. Nadychol sa, pripraveny nieco povedat, no akonahle otvoril usta, z hlavy mu vsetko zmizlo. Nemal co povedat. Vsetko co Klaha vravel, bola pravda.
"Bojis sa, vsak?" pretal prud jeho myslienok Klahov znova tichy hlas. Kouji nan uprel pohlad plny zufalstva a bezradnosti. Miloval ho, to ano. Miloval ho z celej duse. Ale nemohol sa zbavit strachu z predsudkov. Byt zavrhnuty spolocnostou... desilo ho to. Dokonca natolko, ze bol ochotny vzdat sa lasky.
"Ja..." zacal, no zarazilo ho Klahove pokrutenie hlavou, sprevadzane slabym povzdychom.
"Toto... takto to dalej nejde. Nedokazem byt s niekym, kto sa hanbi za vztah so mnou... s niekym, kto sa hanbi... za mna." Tie slova sa Koujimu zabodli do srdca ako ladovy noz,a rozbili ho na tisice kuskov. A vtedy to pochopil... ze on sam rozbil klahove srdce davno predtym.
Skor nez mohol cokolvek spravit, sa za Klahom zavreli tmave dvere, a jeho obostrelo nepreniknutelne ticho.
Klaha sa prudko prebudil. Na cele mu vyrazili kvapky ladoveho potu, a jeho dych bol plytky a rychly, akoby zabehol maraton. Srdce mu bilo ako splasene.
Tie oci...
Po tolkych rokoch sa mu znova objavili vo sne. Videl ich tak jasne, ako este nikdy. Akoby mu chceli nieco povedat. No on nechcel pocuvat. Nemohol...
Na dalsi koncert uz neprisiel, a neobjavil sa ani na ziadnom po nom. Teda - aspon to si Klaha myslel. Pravdou vsak bolo, ze si len nechcel pripustit fakt, ktory mu bol inak uplne jasny. Fakt, ze ten zvlastny pocit, ktory sa ho zmocnoval teraz uz na kazdom koncerte, sposobuju tie oci.
* * * * *
Siel po ulici, a v usiach mu hucala hudba zo sluchatiek. Obycajny den, obycajneho zivota. Pred pol hodinou odisiel zo studia, a teraz bol na ceste domov. Nemal to daleko, a vonku sa uz oteplovalo, preto sa rozhodol ist pesi. Keby bol vedel, co sa stane, mozno by sa rozhodol inak. Kracal porpi obchodoch, sem tam nazrel do vykladu. A vtedy...
Tie oci.
Stal rovno pred nim, a pozeral na neho. Klaha na chvilu zastal, a pozeral na Koujiho ako na prizrak. Potom sa spamatal, a po par neistych krokoch zahol do jednej z prazdnych bocnych uliciek. Po chvili si vybral sluchatka, a ked za sebou zacul kroky, zastal. Neotocil sa. Vedel, ze je to on. Nechcel vidiet tie oci.
"Klaha?" pocul za sebou neisty hlas. Sklonil hlavu, a studoval pohladom smetie, povalujuce sa na chodniku. Potom ju znova zdvihol, a hoci sa neotocil, ani nevykrocil prec. Dobre vedel, ze Kouji to pochopi ako vyzvu, aby hovoril.
"Klaha, ja..." zacal Kouji znova, no hlas mu zlyhal. Po tvari mu stekali slzy, a trvalo mu niekolko minut, kym dokazal znova prehovorit.
"Klaha... odpust mi... prosim. Spravil som chybu. Ja viem, ze som sa spraval hrozne. Bal som sa. Ale od chvile, co si odisiel... stale na teba myslim. Ja... lutujem vsetko. Vsetko, co som spravil zle. Viem, ze skryvat sa, bola najvacsia chyba, aku som mohol spravit. Dopustil som, aby nas moj strach rozdelil. A lutujem to. Nechcem ta presviedcat, aby si ma vzal spat, viem ze na to nemam pravo. Len ti chcem povedat, ze som sa poucil. A uz nikdy by som nedovolil, aby nas cokolvek rozdelilo. Nikdy." S tym sa otocil, a odchadzal. Klaha sa prudko obratil. Oci mal plne slz, ktore mu stekali po tvari. Ked uvidel Koujiho odchazdat, rozbehol sa. A o par okamihov ho uz drzal pevne okolo pasa, a Koujiho bunda tlmila jeho vzlyky.
"Neodchadzaj, prosim." Akonahle to Klaha vyslovil, uvedomil so, ze to chcel povedat uz davno. Ze celu tu dobu si prial, aby sa vratil. Kouji sa opatrne vyslobodil z jeho zovretia a pomaly sa otocil. Na tvri mal zmateny vyraz, v ktorom sa vsak zracilo stastie. Klaha na neho upieral oci plne slz, a na tvari mu mal neisty vyraz.
"Vrat sa, prosim." povedal ticho, a pohladil Koujiho po tvari. Ten sa na neho len dival, neschopny slova. Potom pousmial, a pomaly prikyvol. Na Klahovej tvari sa objavil mierny usmev. Zrazu ovinul svoje ruky okolo Koujiho krku a pevne ho objal. Kouji ho najprv neisto, no potom pevne objal okolo pasa, a Klaha sa prvykrat po dlhej dobe citil znova naozaj stastny. Odrazu vedel, ze je vsetko znova v poriadku. Pozrel na Koujiho, a podvedome zacal skracovat vzdialenost medzi ich tvarami. Akoby obaja vycitili, na co ten druhy mysli, ich pery sa priblizili a spojili uplne prirodzene, akoby ziadne odlucenie nikdy nebolo. A ich oci... tie sa zavreli.
OWARI
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 shinju shinju | 17. března 2008 v 22:06 | Reagovat

ja ta lubim! XD (ha? ha! vidis ze uz tam nie je asi heh)

to je pekneee ~

a...no nie! ty si vazne nikoho nezabila ani nezdeptala...wow XD

vies co to je najst na nete KxK fanfic? ufff...XD

takze dakujeeeem dakujeeem~~ *hugs* ^_________^  *nyappy*

2 Shuichi-chan Shuichi-chan | 17. března 2008 v 22:11 | Reagovat

mno... som rada ze sa paaci:D

3 Polly Polly | Web | 19. března 2008 v 11:49 | Reagovat

kraaaasne!!! vobec nedovrzala koniec...bol kraaasny...

tie oci ...xDDD

4 Shuichi-chan Shuichi-chan | 19. března 2008 v 21:13 | Reagovat

tak dakujem teda no:D aj tak som to zvrzala:D ja povazujem kazdy moj stastny kniec za zvrzany:D

ehem to uz bol otake ked shinju zapotila nech tam nikto neumrie ani neostane na zbytok zivota zdeptany - moja reakcia: a o com mam potom pisat?:D

5 Polly Polly | Web | 19. března 2008 v 21:27 | Reagovat

neboj sa tak stastnych koncov...aj to sa v zivote stava xD

6 Shuichi-chan Shuichi-chan | 20. března 2008 v 6:38 | Reagovat

mhm:D aspon dakomu:D

7 niorai niorai | 14. dubna 2008 v 16:49 | Reagovat

ja mám radšej nešťastné konce... treba zabiť všetky postavy, lebo keď to končí takto, tak to ešte môže mať pokračovanie čo môže skončiť zle ^____^

8 Shuichi-chan Shuichi-chan | 26. dubna 2008 v 21:37 | Reagovat

eh... no tak ked mne shin povedala ze nemam nikoho zabit ani zdeptat:D akoze ja neznasam pisat happyendy.D furt ma to stoji maximum premyslania ako to ukoncit a nakoniec to skonci totalne vyumelkovanym presladenym koncom:D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.