Chapter 9.: I want you

23. března 2008 v 23:34 | Shuichi-chan |  What should I do...
okej... tak toto je zatial asi najdlhsia kapitola:D neverila som ze raz taku dlhu napisem ale stalo sa:D napadol ma totiz dej, a nechcela som ho trhat na dve kapitoly:D stratilo by to to caro:D (hoci to ziadne nema ale nevadi:D ) tak dufam ze sa bude pacit:D a ked to docitate... asi vam dojde, co bude nasledovat:D
Jonathan sa dlho dival Kennethovi do oci predtym, nez sa usmial, a sklonil sa k nemu, aby ho mohol pobozkat. Ked sa od seba odtrhli pre nedostatok kyslika, Jonathan si lahol znova vedla Kennetha.
"Tak... co s nacatym dnom?" spytal sa s usmevom, a rukou pomaly prechadzal po Kennethovom hrudniku.
"Neviem... co tak ostat dnu a nikam neist?" navrhol Kenneth.
"No... vzhladom k tomu aka je znova horucava, nemam nic proti. Mohli by sme si napriklad pustit nejake filmy..." mavol neurcito rukou smerom, kde stal na skrinke televizor aj s dvd prehravacom.
"Fajn... napadlo ma ze mam doma par dobrych filmov, mohol by som pre ne najprv zajst..." povedal Kenneth, a zacal sa zdvihat z postele. Jonathan ho vsak chytil za ruku, a stiahol naspat k sebe.
"To si myslis, ze ta necham len tak sameho odist?" spytal sa so sirokym usmevom, a o par okamihov uz znova pevne zomkol svoje pery s Kennethovymi.
"Tak pod so mnou." povedal s usmevom Kenneth, ked mal usta opat volne, a znova sa zacal zberat prec z postele. Tentokrat spravil Jonathan to iste. O chvilu uz spolu vysli z domu na slnkom zaliaty travnik, a Keneth si rukou zatienil oci rukou.
"Prekliate slnko." Mal od prirody svetlu plet, aj preto nosil vzdy dlhe rukavy, nech bolo akokolvek teplo. Mozno to malo zasluhu na tom, ze neznasal slnko, hoci sa narodil zaciatkom augusta. Jonathan ho objal okolo ramien a pritiahol si ho k sebe. Bol asi o hlavu vyssi, takze teraz sa pri nom Kenneth takmer stracal. Kenneth zdvihol hlavu, a usmial sa na neho.
"Ponahlajme sa... chcem byt prec nez sa nasi zobudia." povedal potichu, a trocha zrychlil. Jonathan nad tym trocha zacudovane zdvihol obocie, ale dalej to neriesil.
Prisli k domu, a Kenneth odomkol.
"Pockas ma tu, alebo pojdes so mnou?" spytal sa Jonathana. Ten pokrcil plecami.
"Ak mozem..." a pohol sa smerom k dveram.
"Samozrejme" povedal Kenneth, a ked Jonathan vosiel, opatrne za nim zavrel dvere. Pomaly vystupali po schodoch do Kennethovej izby. Kenneth sa pohol ku policke s DVDckami a Jonathan si zatial obzeral izbu. V jednom kute ho uputalo gitarove puzdro. Pomaly k nemu presiel. Natiahol ruku, a ked sa jeho prsty dotkli hrubeho materialu, spytal sa"Ty hras na gitaru?"
Kenneth sa prudko otocil.
"Ja- no, hral som."
"Preco si prestal?" otocil sa na neho Jonathan so zvedavostou v ociach.
"Sam neviem..." odpovedal popravde Kenneth. Ziadna z jeho spomienok na Colea nemala s gitarou nic spolocne. Mozno tym len chcel uzavriet jednu kapitolu svojho zivota.
"Ako dlho hras?" pretala vzduch dalsia Jonathanova otazka.
"Od piatich."
Pomaly presiel k puzdru a dotkol sa ho. Jonathan mu ho vsak vzal spod ruky.
"Vezmi tie filmy a ja vezmem toto. Rad by som nieco skusil."
Kenneth na neho zvedavo pozrel, no potom sa otocil, vzal niekolko filmov a obaja vysli z izby. Zrazu Kenneth zacul, ako sa otvaraju dvere spalne. Schmatol Jonathana za ruku, a tahal ho rychlo zo schodov. Az ked boli von z domu a presli niekolko metrov, spomalil.
"Prepac... nechcel som ich stretnut." ospravedlnil sa Jonathanovi, ked ho pustil. Ten na neho zvlastne pozrel.
"Hanbis sa za mna?" spytal sa ticho, a v ociach sa mu zracil zvlastny smutok. Kenneth sa na neho poburene pozrel.
"Samozrejme, ze nie!" ohradil sa takmer urazene.
"Tak preco sme potom museli ujst?" spytal sa stale vazny Jonathan.
"Ja-" Kenneth hladal tie spravne slova. "Mam s rodicmi priserny vztah. To uz... to uz ani nieje vztah... rano sa ledva pozdravime a zbytok casu sa uplne ignorujeme. Proste som... nechcel aby si to videl." dokoncil ticho, s hlavou sklopenou k zemi. Jonathan k nemu pristupil, a volnou rukou ho objal.
"Prepac... prepac, ze som o tebe pochyboval. Ja len... milujem ta. Strasne ta milujem. A ak by si sa za mna hanbil... ranilo by ma to." povedal, a vobec ho netrapilo ako hlupo to znie. Este chvilu tam len tak stali, a potom sa Kenneth vyslobodil z jeho objatia. Len jeho ruka ostala v tej Jonathanovej.
* * * * * *
Kenneth stlacil gombik na dialkovom ovladaci, a sledoval ako sa uz stvrte DVD vysunulo z prehravaca. Prave stravili niekolko hodin sledovanim filmov, a hoci bolo prijemne len tak travit cas nicnerobenim, pomaly ho to zacinalo nudit. Jonathan sa zdvihol z postele, na ktorej vedla seba lezali, a presiel k prehravacu, aby DVD odlozil. Potom prehravac vypol a otocil sa na Kennetha.
"Myslim, ze niesom jediny, koho to uz pri telke nebavi, co?" uskrnul sa pri pohlade na Kennethov vyraz. Ten sa pousmial, a vstal, aby si pretiahol koncatiny. Potom si znova sadol, a pozrel na Jonathana.
"Co teraz?" spytal sa ho. Jonathan vzal do ruky jeho gitaru, ktora stala v puzdre opreta o stenu.
"Pod, rodicia uz su pravdepodobne konecne prec, takze nas nebudu rusit." Povedal s usmevom a vysiel z izby. Kenneth ostal chvilu zacudovane sediet na posteli, no potom sa poponahlal za Jonathanom. Ked zisli do obyvacky, Jonathan zamieril ku ciernemu klaviru, ktory tam stal, a sadol si zan. Potom k sebe pohybom ruky zavolal Kennetha. Ten k nemu pomaly dosiel. Jonathan mu podal gitaru. Vzal si ju, a Jonathan polozil puzdro na zem vedla klavira. Potom znova pozrel na Kennetha, ktory si medzitym sadol na stolicku, stojacu vedla klavira.
"Nieco zahram. Urcite to poznas. Len som tomu trocha poupravil koniec.. aby znel... povedzme viac do metalu. Rad by som, aby si mi do toho potom skusil nieco zahrat na gitare. Mozes?"
Kenneth pomaly prikyvol. Netusil, ako k takemu napadu Jonathan prisiel, no nezdal sa mu zly. Castokrat skusal vymyslat gitarovy doprovod ku roznym klavirovym skladbam, takze sa toho nebal. Lenze...
"Len sa trocha... rozohram, dobre? Uz som na struny nesiahol... minimalne rok."
"Fajn." povedal Jonathan s usmevom, a sledoval, ako sa Kenneth natiahol pre puzdro na zemi, a vybral z neho trsatko. Obyvackou sa rozoznelo Civil War od Guns n'Roses, ktore preclo do klasickeho Rape Me od Nirvany. Jonathan ho s usmevom pozoroval. Mal zavrete oci, a po chvili sa zdalo, ze si ani neuvedomuje realitu. Ked Kenneth skoncil, citil sa, akoby z neho spadlo nieco tazke. Zdvihol hlavu, a vsimol si, ze Jonathan uz je otoceny ku klaviru. Teraz otocil hlavu na Kennetha.
"Mozem?" spytal sa, a ked Kenneth prikyvol, natiahol ruky nad klaviaturu. Izbou sa rozoznel Chopinov smutocny pochod. Kenneth, ktory necakal prave toto, zvedavo pozeral na Jonathanove ruky, a cakal na ten Jonathanov vlastny vytvor. A coskoro sa dockal. Zakladna melodia tam ostala, no bola tak uzasne pretvorena, az to zarazalo. Kenneth chvilu so zavretymi ocami pocuval, a potom prvyraz presiel cez struny.
Kenneth akoby podvedome tusil, ze skladba konci, pretoze po tom, ako prestal hrat on, dohral Jonathan posledne tri akordy. Jeho pohlad zabludil k oknu. Kym hrali, slnko zapadlo, a teraz uz svetla ubudalo kazdou minutou. Zasvietil malu lampicku, stojacu na klaviri, a jej hlavu na ohybnom krku nasmeroval na klaviaturu. Potom sa otocil na Kennetha.
"Si dobry. Vazne dobry." povedal s usmevom. "Mali by sme si spolu zahrat catejsie."
"To hej... ale teraz... ty... hras uplne uzasne. Zahraj nieco... prosim." pozrel na neho Kenneth. Jonathan sa usmial, zasvietil malu lampicku, stojacu na klaviri, a jej hlavu na ohybnom krku nasmeroval na klaviaturu, a o chvilu sa uz jeho prsty rozbehli po klaviature. Hral zmes roznych znamych piesni, tak ako mu prisli na rozum. Kenneth medzi nimi v jednu chvilu rozoznal Je t'aime od Lary Fabian, ktoru si jeden cas pustala jeho matka takmer neustale a na cely dom. Hoci to bola uplna improvizacia, znelo to uplne nadherne a dokonale, akoby to boj Jonathan cvicil niekolko tyzdnov. Kenneth ohromene polozil gitaru na puzdro, a presiel k Jonathanovi. Zozadu ho objal, jemne, aby mu nebranil v hrani, a polozil si hlavu jemne na jeho rameno. Jonathan po chvili skoncil, a natocil hlavu tak, aby mohol Kennetha pobozkat.
"Bolo to nadherne." zasepkal mu Kenneth do ucha, ked sa po dlhom bozku od seba odtiahli. Jonathan sa usmial. Opatrne sa vyslobodil spod Kenethovych ruk, a vstal. Potom si ho k sebe zasa pritiahol. Sklonil sa k nemu.
"Milujem ta." povedal ticho, a ich pery sa znova stretli. Tentokrat vsak nieco bolo ine ako predtym. Ich bozky sa stavali coraz vasnivejsimi a coraz viac sa prehlbovali. Podvedome uz obaja tusili co sa ma dnes stat. Jonathan vzal zrazu Kennetha do narucia, a aj napriek jeho protestom ho preniesol tmavym domom do svojej izby. Po tom, co za nimi nohou zatvoril dvere, ho pomaly polozil na postel.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Polly Polly | Web | 23. března 2008 v 23:43 | Reagovat

*prave som si buchla hlavu o stol...

ZASA KONIEC V TOM NAJLEPSOM???

2 Shuichi-chan Shuichi-chan | 23. března 2008 v 23:48 | Reagovat

ehem:D dobre vies preco:D

3 Eressië Eressië | Web | 24. března 2008 v 10:25 | Reagovat

e e, toto sa nerobí... preboha, toto je horšie ako ked v tom najlepšom príde reklama :D práve teraz,...ach jaj... nezostáva mi nič iné ako poslušne čakať :)))

4 Shuichi-chan Shuichi-chan | 24. března 2008 v 13:06 | Reagovat

ket pekne pockate tak sa dockate:D

5 Polly Polly | Web | 24. března 2008 v 13:27 | Reagovat

dočkaj času ako huska klasu...

sorry, som si nemohla odpustit...xD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.