Chapter I.: And the boy came

3. prosince 2007 v 22:18 | Shuichi-chan |  What should I do...
okej. k tomuhle zatim zadne uvodne summary ani pairing nepisu, protoze o obsahu sama zatim uplne jasno nemam proto nazev berte take zatim jako pracovni. bude to kapitolovka, jak dlouha, to jeste nevim.pokud se vam to bdue libit udelam pro to samostatnou rubriku protoze planuju davat nazvy jednotlivym chapterum.mno jedna se o sh-ai bez konkretniho fandomu takze postavy i jejich charaktery jsou ciste jen me vlastni. je to slovensky, v posledni dobe se mi vazne nechce psat cesky... teda mam v cestine rozepsanych nekolik jinych povidek. doufam ze se vam to bude libit:)
______________________________________
"...a tymto u nas vitam Kennetha!" povedala zena, asi tak 40 rocna a pozrela k dveram.
"No pod dalej, Kenneth" vyzvala postavu stojacu pri dverach. Mlady chlapec vosiel do triedy a placho si obzeral novych spoluziakov. Vsetky oci v triede sa upierali na neho, s ocakavanim, zvedavostou. Teda, takmer vsetky. Jeden clovek jeho prichod, takze aj rec profesorky uplne ignoroval. Sedel uplne vzadu, v rohu triedy, a miesto na profesorku, pozeral na papier na ktory nieco cmaral ceruzkou. Kennetha tento chlapec hned zaujal. Mal dlhe cierne, jemnulinko zvlnene vlasy, zopnute sponou(uz to bolo neobvykle), ktora vyzerala ze je potiahnuta zamatom, na zatylku a par uvolnenych pramenov mu spadalo okolo tvare, takze mu do nej takmer nebolo vidno, a celkovo vyzaroval nieco... temne. Dlhy cierny kozeny kabat si nevyzliekol ani v triede, hoci uz bola polovica maja. Cierne uzke nohavice stiahnute cez cierne kanady s, asi stvorcentimetrovym, podpatkom.
"Tak... nechces nam o sebe nieco povedat, Kenneth?" ozvala sa profesorka milo. Prudko k nej obratil hlavu. Az prilis sa zahlbil do dumania nad zvlastnym vyjavom toho chlapca.
Uz len to ze Kennetha odignoroval na nom bolo zvlastne. Nie to, ze odignoroval konkretne jeho, ale to, ze odignoroval skutocnost, ze v maji, tesne pred koncom roka, prikvitol do triedy novy student.
"No..." zacal neochotne. "Volam sa Kenneth Rogers, mam 17... a toto je uz asi siesta skola, do ktorej budem chodit." zakoncil. Profesorka si vsimla, ze nerad stoji pred triedou, preto sa pozrela do triedy aby ho usadila. A jedine volne miesto bolo akurat vedla toho chlapca.
Kenneth citil ako sa za nim vsetci otacaju, ked pomaly, bojazlivo kracal k prazdnej lavici, do ktorej ho profesorka poslala sadnut si.
Bolo mu jasne ze si ho vsetci budu obzerat. Vzdy to tak bolo. Na kazdej skole do ktorej prisiel. Toto bola uz... piata? Siesta? Uz to ani neratal. A vzdy sa stretol s tym istym. S pohladmi vysielajucimi rozne signaly. A tie vacsinou neboli velmi dobre. Vzdy bol totalny outsider, nikdy nikam nezapadol.
Mohli za to predsudky. Predsudky ludi, ktorych stretaval. Kazdy ho totiz vzdy podla vzhladu zaskatulkoval do nejakej kolonky, a ak mu ta kolonka nesadla, co sa stavalo najcastejsie, ani sa neunuval bavit sa s nim. Kenneth sa uz ani nepokusal zmenit ich mienku o sebe. Uz to nechaval tak. Svoj styl obliekania, a vobec, zivota, kvoli nim menit nemienil. Ved tak ci tak po roku , po dvoch znova odide.
Jeho rodicia boli zapaleni cestovatelia, a nestacili im dovolenky. Kedze podnikali, mali dost penazi na kupu domu kdekolvek, a tak sa do tej-ktorej casi Ameriky vzdy na nejaku dobu nastahovali. Ostatne domy prenajimali takze penazi bolo vzdy dost. Kenneth pojem "domov" vlastne ani nepoznal. Rodicia vecne niekde v tahu, pevne zazemie nijake. Rodicia sa o neho vlastne ani nezaujimali, bol pre nich len priveskom, ktory o sebou vlacili len z povinnosti. Keby bol zmizol... ktovie ci by si to vobec boli vsimli. Takze si nikdy ani nevsimli ako drasticky sa z ich veseleho dietata stala... troska.
Priemerna vyska, vychudnuta postava, sama ruka, sama noha. Bledu tvar, v ktorej ako jedine prezradzali zivot smaragdove oci, lemovali tmavohnede, jemne zvlnene vlasy zastrihnute tesne pod bradou. Co do oblecenia, aj posledny grazel bol na tom lepsie. Niezeby na to nemal - stacilo povedat kolko potrebuje uz mal peniaze vo vrecku, len aby neotravoval. Lenze on... nechcel. Nemal ziaden dovod preco vyzerat inak nez ako sa citil. Zdupane idealy, zahrabane v prachu, ziadna nadej na zmenu. A pritom on tuzil len po niekom, kto by mu dal to male svetielko ktoremu sa hovori prave nadej. Ktory by mu ukazal ake to je, zit. Skutocne zit, nielen prezivat. Toto zelanie vsak skoncilo tak ako aj vsetky pred nim nenaplnene kdesi v tme jeho neustalej smoly. A jeho vyzor do bodky odrazal to, ako nestastna bola jeho dusa.
Cierne dzinsy, na stehnach vysuchane, dole uzke, trocha podohnute, na nohach osuchane, centrofixou pocmarane tenisky. Obtiahnute cierne tricko s dlhym rukavom, volna cierna mikina.
Pomaly presiel az na svoje miesto, pricom sa do neho zabodavalo niekolko pohladov. Priam ich citil na chrbte. Pomaly zhodil tasku s knihami na zem vedla stolicky, na ktoru sa nasledne zosunul.
Prvych par minut sa snazil vnimat profesorku, aby v jej ociach nepadol hned, no vyklad o druhej svetovej vojne bol tak nudny, ze zacal ukradomky pozorovat postavu vedla seba. Uvedomil si, ze to "cmaranie" je v skutocnosti kresba. A to viac nez krasneho obrazu. Aspon ten kusok ktory dokazal zachytit bol nadherny. Dokazal rozoznat nadherne anjelske kridla, ktore vsak boli tmavosive, a kusok temne, no aj tak krasne posobiaceho pozadia. Mladikova ruka s ceruzkou pevne, no aj tak jemne zakliesnenou medzi dlhymi, stihlymi prstami sa po papieri pohybovala tak ladne, akoby to bolo jej prirodzenostou. Vlastne, napadlo Kennetha, moznoze aj bolo. Obdivoval, ako dokaze obycajnou ceruzkou vytvorit nieco tak uzasne.
V tej chvili temne posobiaci chlapec zdvihol hlavu a jeho pohlad sa stretol s Kennethovym.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Polly Polly | Web | 4. prosince 2007 v 13:57 | Reagovat

ja viem, viem, ze som vravela, ze si to dam k ranajkam, ale rano som mala kopec dolezitych cinnosti - kukat do stropu a rozmyslat ako spozitivnit (NAOZAJ spozitivnit) zivot, bojovat s potrhlym kocurom, prepinat telku...xDDD

takze az teraz...

k prvej kapitole - RYCHLO POKRACOVANIE!!!! RYCHLO RYCHLO RYCHLO!! Uplne super si tych chalanov opisala (dokonca uz aj tie dlhe vlasy sa  mi pacia - urobila som si v hlave pritazlivu predstavu xD), zaciatok je strasne zaujimavy...

KEDY BUDE POKRACKO???????!!!!!!! tie charaktery, co si spravila ma okmazite namotali a to myslim vazne!!!

KEDY BUDE POKRACKO???!!

2 Nami Mitsu Nami Mitsu | E-mail | Web | 4. prosince 2007 v 14:34 | Reagovat

juuu...pekneee....horlivo ocakavam pokracovanie ^_^

3 Shuichi-chan Shuichi-chan | 4. prosince 2007 v 15:09 | Reagovat

etoooo mohlo by byt uz dneska:D som nemohla vydrzat bez nich v skole som sa pustila do pisania... len komu sa to hce prepisovat:D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.