Chapter 2.: Could he be my soulmate?

4. prosince 2007 v 19:07 | Shuichi-chan |  What should I do...
Ich oci sa stretli. Kenneth sa mierne zacervenal, no neuhol pohladom. Po chvili sa ciernovlasy pousmial. Na tom usmeve bolo nieco zvlastne. Bol tajomny, vabivy. Potom, znicoho-nic odvratil pohlad. Kenneth na okamih pocitil vytazstvo. Potom sa vsak ciernovlasy oprel, a posunul svoje ruky tak, ze Kenneth mohol bez priblemov vidiet obraz, nad ktorym sa chlapec predtym sklanal. Od udivu zabudol zatvorit usta. Na papieri sa skvel nadherny, doranany anjel, s okovami na rukach, na pozadi ktore vytvaralo dojem vazenia. A celkom v rohu... Jonathan. To meno mu v tej chvili pevne utkvelo v pamati, ani si to neuvedomil.
Zazvonilo. Vsetci sa zacali hrnut von, no Kenneth zostal na svojom mieste. Nikdy cez prestavky neopustal svoje miesto. Vedel, ze by sa len sam ponevieral po skolskom dvore, a to ho nelakalo. Navyse, nejak podvedome tusil, ze Jonathan ostane tiez. Nemylil sa.
Jonathan pomaly zrolovar vykres, zaistil ho dvoma gumickami a natiahol si neuveritelne dlhe nohy v kanadach. Kenneth ho chvilu ukradomky pozoroval, ale po chvili sa mu uz nechcelo len tak sedier, preto sa sklonil a z tasky vytiahol osuchany zosit a pero. Otvoril zosit niekde v polovici, a precotal si poslednych par viet. Na chvilu sa zamyslel, a potom zacal navazovat na predchadzajuci text. Jonathan ho so zaujmom pozoroval, a po chvili vstal. Kenneth, zabrany do pribehu, si ho vsimol az vtedy, ked stal tesne za nim, a s rukou na jeho lavici sa k nemu sklanal. Do ucha mu zaznel prekvapivo hlboky, no predsa jemny hlas.
"Mozem si to precitat?"
Pri tych slovach mu ucho ovanul Jonathanov dych. Netusil preco, no prebehlo nim zvlastne mrazenie. Dopisal vetu, zatvoril pero a podal zosit Jonathanovi.
"Pokojne." povedal, snaziac sa zakryt nervozitu, ktora sa ho zmocnovala. Sam nevedel, preco mu to dovolil. Nikdy predtym nikomu nedovolil citat svoj pribeh. Este vonkoncom nebol dokonceny, bol sotva v polovici. A navyse, bol o gayoch. Kenneth uz o sebe davno zistil, ze ho viac pritahuje rovnake pohlavie. Zistil to prave pri pisani tohto pribehu. Aj preto ho nikomu neukazal. No nieco mu nasepkavalo, aby ho Jonathanovi ukazal.
Sledoval, ako si aj so zositom sadol na svoju stolicku a otvoril ho na prvej stane. Ako jeho oci postupovali z riadka na riadok,cim dalej tym viac boli zahlbene do pribehu. Kenneth nechapal, ako je mozne ze jeho pribeh niekoho tak zaujal. Ked Jonathan docital piatu stranu, a teda aj prvu kapitolu, obratil na Kennetha uzasnute oci.
"Nadherne pises." vydychol , a vracal mu zosit.
"Rad by som si to precital cele, no len ak by si bol ochotny mi to pozicat domov... radsej by som si to precotal v klude." pozrel na neho v ocakavani. Kenneth, prekvapeny tym ze sa mu topacilo, ako aj tym ze ho to nezhnusilo, prikyvol, a znoa mu zosit podal.
"Vdaka." pousmial sa Jonathan, a dodal:
"Dam nan pozor." ukázal na zosit vo svojej ruke, a uz si ho opatrne vkladal do tasky.
V tej chvili sa do triedy zacali hrnut ludia, a Kenneth s Jonathanom si, akoby rozmyslali uplne rovnako, vymenili zufaly pohlad. Nasledujuca hodina bola totiz matika, ktoru, ako sa zdalo obaja, neznasali.
*****
"Mohol by si mi prosim dat este na chvilu zosit?" zasepkal Kenneth smerom k Jonathanovi, ktory znova sustredene kreslil.
"Chcel by som este pisat."
Kym sa Jonathan naklanal do tasky po zosit, snazil sa Kenneth dovidiet na, tentokrat uz novy, obrazok. Na papieri este nebolo vidno takmer nic, iba z dialky sotva postrehnutelny nacrtok. Kenneth nedokazal rozoznat co to je, no Jonathan aj tak papier este aj otocil, len co si vsimol ze nan Kenneth nazera. Zrejme nechcel, aby ktokolvek videl co kresli, kym to nebolo hotove. Nechal to tak, a ked mu Jonathan podal zosit, znova sa pohruzil do pisania. Jonathan spravil to iste - znova sa zabral do kreslenia, uplne mimo realitu.
*****
Kennetha vytrhlo z dumania nad pribehom tresknutie zeleneho pravitka, ktore mu, vedene rukou profesorky, hlasno pristalo pred nosom na lavici. Prudko sa strhol a pozrel na nu. Hladela nan prisnym pohladom, ponad ram okuliarov. Vsetci sa pozerali priamo na neho.
"Pan Rogers, ste si isty, ze chcete ist po stopach pana Danielsa, ktory sedi vedla vas?" spytala sa, a flochla nevrazivym pohladom po Jonathanovi. Ten ju absolutne nevnimal, co ju vytacalo, ale uz nan nemienila plytvat slovami, ani nervami. Ked videla, ze Kenneth, na nu hladi uplne lahostajne, zvrtla sa, a s nastvanym "Dobre teda" odkracala spat k tabuli, aby pokracovala vo vyklade. Taki ako oni tu uz boli. No oni boli aj tak akousi vynimkou. Jonathan urcite, a Kenneth vyzeral byt rovnaky. Tichi, nikdy nevyrusuju, na rozdiel od tych pred nimi, ktori nielen ze nedavali pozor, ale nikdy sa to nedalo prehliadnut kvoli hlasnym prejavom. Trocha ju to mrzelo. Jonathan bol neobycajne mudry, horsiu znamku nez dvojku ste u neho nenasli, a rozhodol sa zahodit sa pri klaviri a obrazoch. Nechapala to. A Kenneth vyzeral na takeho isteho umelca. Len s literarnym zameranim. A pri tom, ked videla jeho vysledky z predchadzajucich skol, bola prekvapena. Bol jednym z tej hrstky, do ktorej patril aj Jonathan, ktori si zvladli aj na strednej skole udrzat priemer do 2,0. a prave oni dvaja sa rozhodli zahodit sa s umenim.
Profesorka dosla k tabuli, a nadviazala na to co hovorila predtym. Pehom chvile bolo vsetko tak, ako pred tou scenou.
*****
Do konca hodiny zemepisu ostavalo uz len par minut, a na tvarach vsetkych sa zracila ta ista tuzba po zvonceku. Kenneth spravil poslednu bodku za vetou, ktorou ukoncil kapitolu, a podal zosit stale kresliacemu Jonathanovi. Ten na chvilu odlozil ceruzku, a otocil papier, aby mohol zosit vlozit do tasky. Ked sa opat narovnal, znova zobral ceruzku do ruky, a pustil sa dotahovat posledne detaily.
Zazvonilo. Kenneth uz s vecami davno zbalenymi, cakal len na to. Chcel vystrelit z lavice no zastavilo ho Jonathanove tiche "Pockaj". Zostal teda sediet a cakal co bude. Trieda sa uz vyprazdnila a vtedy Jonathan odlozil ceruzku a posledny krat pozrel na vykres. Potom ho vzal do ruky, a podal Kennethovi. Ked Kenneth uvidel co je na vykrese, nezmohol sa na slovo.
Boli na nom dvaja tmavovlasi chlapci, sediaci pod velkym stromom. Ten ocividne mladsi a utlejsi sa tomu druhemu chrbtom opieral o hrud. Ten starsi ho naopak jemne objimal rukami zozadu okolo pasa, hlavu mal polozenu na jeho ramene. Aj ked bol obrazok len ceruzkou, jasne bolo vidiet ze sa zvecerieva, a okolie osvetluje uz len cervenkaste svetlo vecerneho slnka.
Kenneth ten vyjav dobre poznal.
Bolo to z prvej kapitoly jeho pribehu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Polly Polly | Web | 4. prosince 2007 v 19:51 | Reagovat

su totalne uzasni! rozkosni! fakt sa nasli xDD

2 Shuichi-chan Shuichi-chan | 4. prosince 2007 v 20:16 | Reagovat

hej no... chcela som dat protiklady ale nakoniec to vyslo tak:D ja sa proste temneho looku nevzdaaam:D

3 shin shin | 5. prosince 2007 v 21:20 | Reagovat

*zabehnu jej arasidy co do seba pcha z "mikulasskej nadielky" *

no dokelu o.O dalej....dalej...DALEJ sakra XD

btw...Jonathan mi FAKT niekoho pripomina... *odkasle si* ... :3

4 Shuichi-chan Shuichi-chan | 6. prosince 2007 v 10:27 | Reagovat

ehmmmm... kohoooo???

pri obidvoch postavach som sa inspirovala jednou z j-rocku:D len dvoma jej podobami:D

5 shin shin | 6. prosince 2007 v 17:16 | Reagovat

ze koho?

.....mna... XD

6 Shuichi-chan Shuichi-chan | 7. prosince 2007 v 9:51 | Reagovat

looool... tak to som rada ze sa v tom dakto nasjel:D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.