The Homicidal Memories

19. listopadu 2007 v 13:56 | Shuichi-chan |  japanese music fanfictions
ehem... takze tahle story je ve slovenstine... nekdy se mi proste lip pise v mem rodnem jazyku, i kdyz jej nesnasim, prece jen, muj mozek je na nej od prirody nastaven. tak pokud je vas rodnej jazyk cestina, a i tak to chcete cist... kdybyste necemu naaaahodou nerozumeli tak pisnete do komentu a ja to dyztak prelozim.

sumarry: rika se, ze blizky clovek bude stale zit v nasem srdci. nekdy to vsak neni to nejlepsi.
pairing: domyslete si. a kdyztak napiste koho ste si tam predstavili.
warning: eeetou... pokus o emoce:/
Pred očami mi ako na filmovom páse prebleskujú spomienky. Spomienky na časy, keď bolo všetko v poriadku. Na časy, keď sme boli ešte všetci piati spolu. Boli sme skupina. A my dvaja... my dvaja sme boli... pár. Uprostred víru spomienok ma vyrušuje spomienka na deň, keď si zistil tú krutú pravdu. Po mesiacoch ukrutných bolestí a nevysvetliteľných strát vedomia, sme ťa presvedčili navštíviť lekára. Ja sám som ťa tam takmer dokopal. Ešte cestou do ordinácie po výsledky krvných testov, si sa ma snažil presvedčiť, že je to len vyčerpaním. O pár chvíľ nato si sa takmer zložil rovno v ordinácii.
Rakovina. To slovo sa zo dňa na deň, dokonca z minúty na minútu stalo mučivou realitou. A ty si sa odmietol liečiť.
Nikdy si to na sebe nedal poznať. Nechcel si, aby to vedel ktokoľvek. Chlapci z kapely, fanúšikovia... Ja jediný som o tom vedel. Mne jedinému si dovolil niesť s tebou ten údel.
Nikdy nezabudnem na to, ako statočne si sa držal. Do konca života budem obdivovať tvoju silu, s ktorou si vydržal predstierať, že je všetko v poriadku a zároveň bojovať o každý deň.
Spomínam na posledné turné. Už na prvých koncertoch som na tebe videl že niečo nieje v poriadku. Teda, viac ako obyčajne. Bol si bledý, vychudnutý na kosť. Stalo sa to tak postupne, že si to ostatní všimli až teraz. Začali sa vypytovať, a ja som ti pomáhal ich odbíjať. No bolo mi jasné, že dlho to nepôjde. Koncerty ťa zabíjali. Vedel som to. To, čo si tak miloval, ti rýchlo uberalo zo života. Pred posledným koncertom to bolo niečo hrozné. Podvedome som tušil, že sú to posledné chvíle tvojho života. Preto som chcel aby boli čo najlepšie. Všetci, vrátane teba sme zo seba vydávali to najlepšie. Pocit, že niečo nieje v poriadku sa stupňoval. Podvedome ma niečo nútilo pobozkať ťa. Fanynky šaleli. A zrazu bol koniec. Všetci sme zišli do zákulisia. Teba som takmer niesol. V šatni som ťa položil na pohovku. Z tvojich pier zaznela tichá prosba. Priniesol som fľašku so studenou vodou a priložil ti jej hrdlo k perám. Nadvihol som ti hlavu, aby si sa mohol napiť. Potom som si musel odskočiť.
Keď som sa vrátil to šatne, ležal si na pohovke tak, ako aj pred pár minútami keď som odchádzal. Na zemi však bola pohodená žiletka a kaluž krvi, vytekajúcej z otvorenej rany na tvojom zápästí. Pribehol som k tebe a objal ťa. Ešte si dýchal. Plytko a prerývane, no predsa. Z očí mi začali tiecť slzy. Triasol som tebou. Z mojich úst vychádzalo jediné slovo. Prečo. Prečo si po tom, čo si vydržal to všetko, spravil toto.
"Gomen nasai" splynulo ticho z tvojich pier. Zarazil som sa. Vedel som, prečo si to spravil. Bolo mi to dokonalo jasné. Nechcel si aby to niekto zistil. A vedel si aj to, že sa blíži štádium, kedy by to každý bezpodmienečne zistil. Radšej si sa rozhodol umrieť teraz, než by si sa potom mal dívať na súcitné pohľady tvojich blízkych. Než by si mal ležať v nemocnici na prístrojoch. Než by si mal zbytočne spôsobovať svojou bolesťou smútok druhým.
Pozrel som do tvojich očí, takmer ukrytých za dlhými mihalnicami. Sklonil som sa k tebe, a pobozkal ťa. Moje oči boli pevne zavreté. Nechcel som ťa vidieť umierať. Po chvíli som si uvedomil, že tvoje pery sú nehybné. Odtiahol som sa od teba, a po tvári mi prúdom tiekli slzy. Oči si mal zavreté, ústa ti krášlil jemný úsmev.
Neviem ako dlho som tam sedel na zemi, s tvojim telom v náručí. Pamätám si len, že slzy som si už ani neutieral. Že po nejakej dobe, niekto vošiel. Počul som výkriky, potom plač, a po ďalších pár chvíľach som cítil, ako mi ťa niekto berie. Nemal som dosť síl ani na to, aby som im v tom zabránil. Nechal som ich, aby tvoje telo niekam vzali, aby ma vytiahli na nohy, a niekam odtiahli. Potom si spomínam na pohreb... na tú kopu ľudí v čiernom... na to, ako si fanynky siahali na životy.
A teraz... teraz tu sedím pod stromom na tráve, vedľa mramorovej dosky, ktorá vyzerá, že ju sem niekto len tak položil. Nebyť tvojho mena vyrytého v strede, spolu s dvoma rokmi, a mnou vymyslenou básňou, by som tomu mohol aj uveriť. Bez niekoľkých desiatok ďalších náhrobkov, by som mohol veriť, že sa o chvíľu znova stretneme... že znova budem cítiť tvoje pery... No viem, že realita je iná, krutá. Že ty sa už nikdy nevrátiš. Viem, že chalani chceli kapelu obnoviť. No bez teba... bez teba to už nikdy nebude to čo predtým. Pre mňa už život bez teba nemá zmysel. Z tašky ktorú mám pri sebe vytiahnem list a revolver. List držím v jednej ruke, a revolver v druhej. Priblížim si revolver k spánku, a zavriem oči. Pod viečkami vidím tvoju tvár. Usmejem sa, a posledný krát nechám zo svojich pier splynúť tvoje meno.
Potom stlačím spúšť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 niorai niorai | 9. dubna 2008 v 20:15 | Reagovat

awww to bolo smutné. a je asi lepšie, že vážne netuším, kto to ako bol... (T.T) ja budem plakaaať ja neznášam umieranie (keď filmy a príbehy končia inak, tak to neznášam ešte viac, ale aj tak neznášam skutočné umieranie, lebo to mi zobralo celý môj život a niekedy mám pocit, že som mala zomrieť tiež)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.