Stupid mistake

19. listopadu 2007 v 17:24 | Shuichi-chan |  japanese music fanfictions
summary: podcenoval ho, a pritom byl sam prilis slaby. odehnal ho od sebe, aby ho ochranil, pritom ochranu potreboval on sam.
pairing: domyslete si tam koho jen chcete. a pak napiste kdo vas napadl;)
warning: psany ve skole pres informatiku



Pozrel som sa ti do oci a nasiel som v nich len smutok. Nevedel som, ci to bol smutok z rozlucky, alebo snad z toho ze sa uz mozno nikdy nestretneme... Co som vsak vedel bolo, ze nesmiem dovolit aby z tvojich oci vysla co len jedina slza.
Pevne som ta objal a do ucha ti sepkal typicke cliche, ze sa nemusis bat, ze vsetko bude v poriadku. Uveril si mi. No ja som vedel, ze to co som povedal je cira loz. Nic nebude v poriadku. Uz nikdy nic nebude take ako predtym. Vedel som to.
Ty si to tusil, pochyboval si o spravnosti nasho rozhodnutia.
Ked nad tym tak teraz uvazujem, bolo to moje rozhodnutie.
Moje rozhodnutie, s ktorym som ta presvedcil suhlasit. Ano, ja som ta presvedcil. Presvedcil som ta, ze to rozhodnutie je spravne. Doteraz si to vycitam. Viem ze keby som sa vtedy rozhodol inak, nemuselo to dopadnut tak ako to dopadlo. A viem, ze keby som vedel, co to rozhodnutie sposobi, nikdy by som ho neurobil. Len aby to nemuselo dopadnut tak zle.
Ked som ta naposledy pobozkal, slzy, ktore som nechcel nechat tiect z tvojich oci, netiekli tebe, ale mne. Do posledne chvile som dufal, ze mi zabranis v tom, aby som ta od seba odohnal. Do poslednej chvile som dufal ze mi zabranis urobit tu hlupost. Lebo uz vtedy som podvedome tusil, ze to co robim je najvacsia chyba mojho zivota. Do poslednej chvile som dufal, ze sa otocis, a do toho prekliateho lietadla nenastupis. Ze nespravis to, k comu som ta v podstate donutil. Viem ze aj ty si tak nejak tusil, k comu to vedie. No moje slova ti dali falosnu istotu, ze vsetko bude fajn. Nebude. Uz nic nebude fajn.
Uz nikdy nic nebude fajn, pretoze ty tu uz niesi. Po dlhych rokoch, co som zil v ustrani, si sa rozhodol so vsetkym skoncovat. Neviem preco si to spravil. Nechce sa mi verit zeby si ma mohol milovat tak ako ja teba, tak aby si kvoli tomu bol schopny spravit taku vec.
Ked som sa o tom dopocul.. akoby mi vytrhli srdce z tela. Znie to ako cliche, no ja som sa tak citil. Nikdy som nic horsie nezazil.
A vtedy mi doslo, ze som to vsetko zavinil ja. Ze za vsetko si mozem sam. Nic ti nevycitam. Viem ze to vsetko je moja vina. Ja jediny mozem za otvorene zily na tvojich zapstiach, z ktorych spolu s krvou rychlo unika zivot. Som vsak prilis slaby na to, aby som toto znasal. Som zbabely a slaby. Preto chcem so vsetkym skoncovat, tak ako ty. Je to lahsie, nez zit cely zivot s vicitkami... Viem, je to odporne
zbabele. Sam sebe som odporny. Ale uz to dalej nedokazem znasat. Proste to nezvladam.
Uz sa nechcem v noci budit s tvojim menom na perach. Uz nechcem pri kazdom pohlade do zrkadla vidiet cloveka zodpovedneho za tvoju smrt. Uz nie...
Zo skrinky beriem revolver. Zastrkavam si ho do vrecka kabata a vychadzam z domu. Vonku je vsade bielo, na cierny kabat sa pomaly znasaju mokre biele vlocky. Idem na "nase" miesto.
Sadam si na "nasu" lavicku.
Pri pohlade na vyryte srdiecko s nasimi inicialami spominam na den, ked sme to tu nasli. Bolo to presne pred desiatimi rokmi. Mal som sedemnast a ty patnast. Po piatich rokoch prisiel uder. Vsetci to zistili, a odrazu to kazdemu vadilo. Ja som to znasal normalne, bol som zvyknuty. Mna nikdy nikto nemal rad. Nemal som priatelov, ktorych by som mohol sratit. Ty vsak ano. Vsetci tvoji priatelia sa k tebe otocili chrbtom. Bolo strasne sledovat, ako to znasas kvoli mne. Preto som ti za svoje uspory kupil jednosmernu letenku do
Tokya. Vedel som, ze tam mas pribuznych. Zo zaciatku si sa hneval, no potom si suhlasil. Len preto, lebo som ti slubil ze raz to bude take ako predtym. Ze raz za tebou pridem a budeme spolu. Slubil som ti to, hoci som vedel ze to nieje mozne. Teraz viem, ze som to nemal robit.
Ze som ta nemal podcenovat. Viem ze by si po case prestal tak silno vnimat urazky. Ze po case by si si nasiel inych priatelov, takych, ktori by ta brali takeho aky si. Podcenoval som ta.
Bola to chyba. V skutocnosti som ja ten slabsi. Poslal som ta prec, pretoze som sa nedokazal pozerat na tvoje utrpenie. Preto som ta radsej od seba odohnal. A pat rokov ti nedal o sebe
nijak vediet. Aj ked ty si sa snazil. Pisal si mi, volal... Neodpovedal som. Na nic. Viem ze listy sa ti vracali neotvorene, neprecitane. Nechcel som mat s tebou uz nic spolocne. Len
aby som sa nemusel pozerat na tvje nestastie.
A potom som sa dozvedel o tom, co sa stalo. Nasli ta v parku, leziac na lavicke, na ktorej boli vyryte dve mena v srdiecku. Viem, ze tie mena boli mena nas dvoch. A na zemi kaluz krvi z otvorenych ran na tvojich zapastiach.
Lahol som si na lavicku. Napadlo ma, o com si mohol rozmyslat, ked si si na nu lahol ty.
Ja som rozmyslal o tebe. Prilozil som si chladnu hlaven revolvera k spanku. Posledny krat som pozrel na nebo. Oblaky, z ktorych sa pomaly znasali chladne snehove vlocky, boli ocelovosive.
Zavrel som oci. Posledne co som videl bola tvoja nadherna tvar, v ktorej smutne ziarili tmave oci.
Posledny krat som nechal splynut zo svojich pier tvoje meno.
A potom som stlacil spust.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 niorai niorai | 10. dubna 2008 v 17:30 | Reagovat

páni, to je uužasné. ty tak skvele píšeš. ale aj tak absopolyluutne netuším kto to chce byť. ja poznám jediného človeka, čo chodil "premýšľať" mimo japonska a pár ľudí, ktorí z japonska odišli a pár ľudí, ktorí zomreli. ale nikto sa nepodrezal z tých ktorých som poznala (alebo poznám, však oni nezmizli, že?)... prosím prosím prezraď mi že o kom to je.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.