Beginning of the end

19. listopadu 2007 v 17:47 | Shuichi-chan |  jednorázovky
summary: tezka rana ji otevrela dvere, ktere meli zustat navzdy zavrene.
pairing: Ester+Trystian(v naznaku)
warning: ehem... vsechna mista mnou vymyslena. zadne skutecne neexistuje(alespon o tom nevim) - az na Londyn samozrejme.
PROLÓG
Niečo ju zozadu uchmatlo za pás. Pri uchu zacítila horúci dych. Do krku sa jej zabodli dva ostré zuby. Omdlela.
Kráčala temnou londýnskou uličkou. Bolo to okolo polnoci, no ju, tak ako aj niekoľko túlavých mačiek pobiehajúcich okolo nej, to nezaujímalo. Na čase už nezáležalo. Ako kráčala, obzerala sa okolo seba, hoci nič nevnímala. Bolo to ako rituál. Múry z červených tehál striedajúce sa s kamennými. Niekoľko starých, ošúchaných plagátov, grafitty, sem tam smetiak. Zrazu z jednej z uličiek napojených na tú "jej" začula ľudské hlasy. Spoza rohu tam nazrela, a videla dvoch mužov ako ohrozujú nejakú ženu. Vyčkala kým si nebola istá, že ju neuvidia a vytratila sa. Pod osamelou blikajúcou pouličnou lampou sa zastavila, a zadívala sa na svoj tieň, ktorý sa striedavo objavoval a mizol. Keď ju tento pohľad prestal baviť, znova sa pohla ďalej. Šla tou istou cestou ako každý večer. Poznala ju už tak dokonale, že sa ani na ňu nepotrebovala sústrediť ani kúskom mysle. Práve dnes sa jej to obzvlášť hodilo. Dnes sa toho stalo tak veľa...
V hlave sa jej ako zrýchlený film odohrával dnešný deň. Niekedy útržkovito, niekedy to boli ucelené časti.
Ako videla pred panelákom, v ktorom bývala plno policajtov. Ako ju sirény a blikajúce majáky úplne zmiatli. Ako vybiehala po schodoch a snažila sa presvečiť samu seba že je všetko v poriadku. Ako v nej s každým schodom silnel zlý pocit. Ako nakoniec zastala pred dveramy ktoré boli dokorán, práve vo chvíli keď z nich vychádzal muž v bielom plášti - pravdepodobne lekár.
Položil jej ruku na plece a so smutným výrazom v tvári prehovoril:
"Je mi to ľúto. Už sa nedalo nič robiť."
Keď muž odišiel uvidela na chodbe plachtu, zrejme prykrývajúcu nejaké telo. Ako sa takmer ihneď presvedčila, bolo to telo jej otca.
Žila s ním sama odkedy jej zomrela mama. Mala vtedy tri roky a otec sa pre ňu stal všetkým. Bol jej útechou keď bola nešťastná, jej priateľom keď bola osamelá, brával ju na výlety, hrával sa s ňou. Bol to človek ktorého mala najradšej na svete, a jediný človek ktorý jej rozumel.
A dnes... Vyrabovaný byt a otcovo telo na chodbe, v kaluži vlastnej krvi a s dierkou v čele.
Toho pohľadu sa už nikdy nezbaví. Otočila sa, a aj napriek snahe policajtov sa jej podarilo ujsť. Práve sem. Na miesto, kam chodievala každý večer. Len tak, aby si prečistila hlavu. Bola to málo obývaná štvrť Londýna. Samé uličky, z jednej viedli tri iné ktoré sa spájali v štvrtej a piatej... Jedno veľké bludisko. Nikto to tu nepoznal tak ako ona.
Po chvíli si úplne prestala uvedomovať svet okolo seba. Že už nieje v "labyrinte" si uvedomila až prineskoro. Ocitla sa v temnom parku, husto porastenom stromami. Obzrela sa okolo seba. Niekoľko metrov od nej blikala jediná opustená pouličná lampa. Vyzerala akoby už mlela z posledného. A ako sa ukázalo, bolo to tak. Po pár minútach za ozvalo PUK! A lampa zhasla. Pritisla sa chrbtom k nej a zviezla sa popri nej na zem. Pomaly sa jej zmocňoval strach. S poslednými zbytkami logického uvažovania vytiahla mobil a vytočila číslo polície. Sedela pri lampe, jednou rukou si objímala kolená.
"Haló?" ozval a príjemný hlboký hlas na druhom konci.
"Je tam polícia? Ja... stratila som sa. Viete, dnes mi... dnes mi.. zavraždili otca. Ušla som z bytu pred policajtmi a... nejak som nesledovala kadiaľ bežím a dostala som sa sem. Je to nejaký... tmavý opustený park... blízko... neviem či to poznáte. Hovorí sa tomu labyrint alebo bludisko."
"Áno poznám to tam. Počkajte... park? Och nie. Hneď ideme po vás! Nebojte sa. Hlavne nezostávajte pri-"
Policajt začul len výkrik a potom už len buchot ako mobil dopadol na štrk na chodníku. Odrazu sa rozhostilo strašidelné ticho.
"-pri lampe" povedal ticho, už len sám pre seba. Aj tak však zalarmoval jednotku. O chvíľu už tmavovlasá policajtka s prísnou tvárou zodvihla zo zeme pri jasne žiariacej lampe mobil, pripnutý na šnúrke spolu s kľúčami. Bolo jasné že patrili mladému dievčaťu. Samé farebné prívesky, mobil polepený nálepkami. Priniesla mobil šéfovi jednotky. Ten pozrel na mobil, potom do policajtkiných očí. Vzdychol si, a s vážnou tvárou prehovoril:
"Zalarmujte ľudí z nadprirodzena. Máme tu ďalší útok. Telo znova chýba. Upíri z parku si, zdá sa, vybrali ďalšieho člena klanu."
Tmavovlasá policajtka sa odobrala k autu, kde z autotelefónu zavolala na centrálu. Policajt s opusteným mobilom v ruke sa obzrel okolo seba a zasyčal:
"Veď ja vás raz dostanem. A potom sa tešte."
Odpoveďou mu bol len tichý, chladný smiech.
EPILÓG
Keď sa prebrala, ležala stále pod tou istou lampou. Skláňal sa nad ňou mladík s bledou tvárou a čiernymi dlhými vlasmi.
"Si v poriadku?" spýtal sa. Keď prikývla, vydýchol si.
"Už som sa zľakol. Toto sa niekedy stáva. Som rád že si sa prebrala." Narovnal sa, a potom pomohol vstať aj jej. Až teraz si všimla viacero ľudí, ponášajúcich sa na chlapca, ktorý stál vedľa nej.
"Ach, ja som Trystian." Natiahol k nej ruku. Prijala ju.
"Ja som Ester." Pousmiala sa. Nemohla sa zbaviť pocitu, že niečo nieje v poriadku. Mimovoľne si prešla rukou po krku, a keď ucítila dve malé jamky, pochopila. Zrazu si uvedomila dva ostré zuby v ústach.
"Vitaj medzi nami, Ester." Povedal Trystian, a pousmial sa. Dva špičáky sa zaleskly vo svetle lampy.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.